A čo ak vyučovanie písania v školách nestojí za záchranu?

Schopnosť písať a ovládať pravopis patrí k základným zručnostiam, ktoré školy pestujú ako neotrasiteľný pilier gramotnosti. Generatívna AI však mení pravidlá hry. Školy riešia, čo s výučbou písania, keď žiaci produkujú bezchybný text jediným klikom. Nová štúdia OECD kladie provokatívnu otázku: čo ak písanie v jeho dnešnej podobe nestojí za záchranu?

Téme, ako udržať umenie písať v ére chatbotov, sme sa venovali aj na tejto stránke. Umelá inteligencia mení spôsob, akým žiaci tvoria, rozmýšľajú a pracujú s textom. Školy preto potrebujú výrazne upraviť písomné zadania aj samotné prístupy k výučbe písania.

Písanie je základná zručnosť, ktorá formuje komunikáciu, myslenie aj učenie. Vyžaduje kombináciu sociálnych a kognitívnych schopností, od slovnej zásoby až po plánovanie, tvorbu textu a jeho revíziu.

Výskumy však ukazujú veľkú medzeru medzi odporúčaniami a praxou: školy venujú písaniu málo času, v nižších ročníkoch preťažujú pravopisom a rukopisom, kým kompozícia textu a motivácia žiakov stoja bokom.

Výsledkom je slabá úroveň písania. Mnohí žiaci síce ovládajú základy, no nedostávajú priestor používať písanie ako nástroj na premýšľanie, vyjadrenie a porozumenie.

OECD sa v novej štúdii pýta, či má v tejto súvislosti vôbec zmysel držať sa tradičného modelu výučby písania. Generatívna AI neotvára iba otázku nových metód a typov úloh. Posúva nás k širšej úvahe o tom, ako by sa mal meniť celý vzdelávací obsah. Podobne ako sa to stalo pri veľkých technologických zmenách v minulosti.

Je AI je pre písanie tým, čím bola kalkulačka pre matematiku?

Paralelu k nástupu generatívnej AI pri písaní ponúka zavedenie kalkulačiek do matematiky v 70. rokoch. Aj vtedy panovali obavy, že technológia oslabí základné zručnosti.

Napokon však kalkulačky presunuli dôraz z mechanického počítania na hlbšie matematické uvažovanie. Podobne môže AI presunúť pozornosť od pravopisu a transkripcie k argumentácii, práci s myšlienkami a kritickému mysleniu.

Kľúčom je pochopiť, prečo sa tento posun odohral. Prijatie kalkulačiek sprevádzalo prehodnotenie toho, čo považujeme za „základné“ zručnosti. A hoci to trvalo roky, otvorilo to vo vzdelávaní priestor pre zložitejšie koncepty. Technológia nemusí ničiť zručnosti, často ich nanovo definuje.

Podstatná je však miera zmeny. Prijatie kalkulačiek neznamenalo, že sa žiaci prestali učiť základy matematiky. Ani akceptovanie generatívnej AI nemá znamenať, že sa prváčikovia na základnej škole úplne prestanú učiť písať.

Koniec trápenia sa s pravopisom?

Čo ak najväčšou brzdou v písaní žiakov nie je nedostatok nápadov, ale obyčajný pravopis? OECD upozorňuje, že mechanické zručnosti, ktorým venujeme obrovské množstvo času, môžu deťom blokovať myslenie.

Transkripčné úlohy – pravopis, rukopis či strojopis – zaťažujú najmä mladších žiakov. Niektoré výskumy dokonca ukazujú, že keď tieto úkony odpadnú (napríklad pri diktovaní textu), deti tvoria obsahovo kvalitnejšie a dlhšie texty.

Umelá inteligencia dokáže prevziať časť mechanickej práce a uvoľniť žiakom priestor na činnosti, ktoré hlbšie rozvíjajú písanie: generovanie nápadov, štruktúrovanie argumentov či prispôsobovanie textu cieľovému publiku.

Dnešná školská prax často preťažuje deti nácvikom transkripcie, kým samotná tvorba premyslených textov stojí na vedľajšej koľaji. AI ponúka príležitosť túto nerovnováhu napraviť.

AI ako nová nádej pre žiakov so špeciálnymi potrebami?

Jedným z najprekvapivejších argumentov v prospech AI pri výučbe písania je jej schopnosť meniť motiváciu žiakov a ich vnímanie vlastných schopností. Pre deti s dyslexiou či dysgrafiou býva písanie zdrojom frustrácie. Neustály boj s písmenami často končí stratou motivácie a pocitom „ja na to nemám“.

AI dokáže tento kruh prelomiť. Ak žiak s jej pomocou vytvorí formálne správny a čistý text, zažije okamžitý úspech. Ten posilní sebavedomie a chuť púšťať sa do ďalších úloh. Namiesto trápenia s pravopisom sa žiak sústredí na podstatu, teda na myšlienky.

Technológia môže vyrovnať rozdiely medzi žiakmi a vytvoriť most, ktorý im umožní ukázať, čo skutočne vedia.

Znamená menej písania aj menej myslenia?

Najväčšia obava učiteľov je legitímna: ak žiaci prestanú písať, neprestanú aj myslieť? Správa OECD však upozorňuje, že písanie nie je jediná cesta k hlbokému učeniu.
Efektívne stratégie ako sumarizácia, reflexia alebo vysvetľovanie nevyžadujú písomný výstup, pretože pracujú s myslením, nie s transkripciou.

Objavuje sa aj protiargument, že AI prinesie nové nároky, napríklad tvorbu promptov. OECD pripúšťa, že áno, ale dodáva dve dôležité poznámky. Prvá spočíva v tom, že dobré promptovanie funguje podobne ako dobré písanie. Vyžaduje kontext, príklady a rozdelenie úlohy na kroky.

Druhá vyplýva z vývoja samotných technológií. S rastúcou kvalitou AI bude potreba presných pokynov postupne slabnúť.

Čaká nás postliterárna spoločnosť?

Myšlienka postliterárnej spoločnosti možno stále znie prehnane. No zmeny v tom, že menej čítame a inak píšeme, už naznačujú posun. Ak bude tento trend pokračovať, písanie či čítanie nemusia zostať univerzálnymi bránami k vzdelaniu a ich centrálna kultúrna úloha sa môže oslabiť.

Možno napokon budú stačiť  len o drobné úpravy toho, ako s textom pracujeme v ére AI. No rovnako je možné, že technológie umožnia presunúť písanie na stroje a tradičné zručnosti ustúpia novým. A vzdelávací systém sa bude musieť prispôsobiť.